Ticho, gestá a mimika v komunikácii s deťmi
Väčšina z nás komunikuje cez hlas úplne automaticky – zaujať, vysvetliť, zorganizovať, upokojiť. Ale čo keď stratíš na pár dní hlas?
4.7 / 5 (hodnotenie od 37 otcov)
Deti si domov zo škôlky priniesli „chorôbku“. Výsledok? Stratil som hlas na 4 dni. Teda, niečo som síce zo seba vydal, ale bolo to tak cez seba, že tomu ani len Švéd nerozumel.
Stratil som hlas, tak som na to musel ísť inak.
Väčšina z nás komunikuje cez hlas úplne automaticky – zaujať, vysvetliť, zorganizovať, upokojiť… všetko ide cez slová. Ale keď o ne prídete, neostáva vám nič iné, len objaviť iné mechanizmy – a deti na ne paradoxne často reagujú ešte lepšie než na zvýšený hlas.
Áno, je to jemne nekomfortné, viac sa nachodíte, možno sa pri tom cítite trochu zvláštne… ale tie naše deti to tak neprirodzene neberú. Naopak – mnohé znaky, gestá či vizuálne signály si nesú zo škôlky a krásne na ne reagujú.
Zaujať & Ukázať – Zlaté pravidlo, bez ktorého som sa nepohol.
Znie to banálne, ale robíme to celý čas, teda len cez hlas. Keď napríklad niečo nie je OK, automaticky zvýšime hlas, tým zaujmeme, a následne vysvetlíme, prečo to tak nemá byť, čo chceme, aká je alternatíva alebo prípadné následky.
Ako ZAUJAŤ v neverbálnej komunikácii?
✔️ Pristúp bližšie, dostaň sa na úroveň očí
✔️ Preháňaj výrazy tváre – široké oči, zdvihnuté obočie, zvedavý pohľad
✔️ Použi ruky – napríklad ukazovákom „poď sem“ alebo dlaňou STOP
✔️ Ovládni priestor – postav sa ku chaldničke, aby ťa nevedeli odignorovať
Ako UKÁZAŤ, čo od nich chceš?
✔️ Názorne to urob sám – dieťa kopíruje viac než si myslíš
✔️ Zober predmet do ruky a ukáž smer alebo činnosť
✔️ Použi mimiku – úsmev pri pochvale, vážna tvár pri usmernení
✔️ Využi priestor – postav sa k dverám, ukáž telom, kam sa ide
Ver mi, nie je to raketová veda. A keď to párkrát skúsiš, zistíš, že tvoje deti reagujú na tvoje ruky, oči, výraz a pohyb možno lepšie než na hlasné povely.
Ticho je brutálny spojenec
…
➤ Strategické pauzy
Keď niečo dieťaťu naznačíš – ukážeš, gestikuluješ, spravíš výraz – nedotláčaj to hneď ďalším gestom. Počkaj v tichu pár sekúnd, nech si to ich hlava spracuje. Deti, hlavne predškoláci, potrebujú priestor, aby „prišli“ na to, čo sa deje. Zároveň im tým ukážeš, že nie si nonstop v strese, ale vieš veci riešiť pokojne a s odstupom. Odborníci tomu hovoria spomalenie tempa, ja tomu hovorím – vydrž, neexploduj hneď, však on si tie zuby raz umyje.
➤ Tichá výzva
Chceme byť super aktívni otcovia, stále rozprávame, pýtame sa, komentujeme. Skús byť pár minút ticho a sleduj, čo sa stane. Väčšinou dieťa prehovorí samo, len aby zaplnilo priestor – a často z neho dostaneš veci, na ktoré by si sa normálne ani nespýtal. To je ten moment, keď sa dozvieš, ako to majú v škôlke, čo sa im páči, čo ich trápi… len preto, že si im dal priestor.
🙅♂️ Pozor, ticho nie je trest!!!
Je veľký rozdiel medzi múdrym využitím ticha a tým, keď niekto doma hrá „tichú domácnosť“. To dieťa nechápe – z toho má len úzkosť alebo pocit, že je odstrčené. A keď si to tak zhrnieme – tichá ignorácia je výchovný štýl, ktorý je za mňa toxický. Takže, keď mlčíme, robme to s rešpektom a zámerom, nie ako trest alebo manipuláciu.
Maličkosť na záver
Zároveň som si uvedomil, že keď nemám hlas, vlastne viac počúvam. Viac sa sústredím, viac ich sledujem, viac vnímam, ako sa cítia. Možno by sme to mohli skúsiť aj keď sme zdraví. Menej hovoriť. Viac byť.
Držte sa, chlapi a dajte vedieť, ak vám niečo z tohto zlepšilo vzťah s deťmi, good luck!
Občas stačí len pripomenúť si, čo je naozaj dôležité. Každý piatok, jeden email. Prihlás sa na odber!
