S bratom sme sa nikdy netĺkli!
Deti sa neustále učia o sebe, i o druhom. O tom, čo funguje a čo nie. Len im ako otcovia musíme nechať priestor. Nebojte sa, súrodenecká rivalita je prirodzenou súčasťou ich vývoja.
Pri písaní minulo-týždňového newslettera som si uvedomil, že mám s bratom výborný vzťah. A nie je to náhoda. Nevzniklo to samo od seba, nebolo to o tom, že by sme mali rovnakú povahu, práve naopak, alebo že by sme sa nikdy nehádali, alebo sme boli „ideálne deti“, haha. Aj u nás sa prejavila súrodenecká rivalita o 5 minút na slniečku a pozornosti rodiča, o to viac, že sme mali len jedného, občasne aj druhého, aby som nedramatizoval.
Myslím si, že ten vzťah vznikol preto, lebo sme spolu veľa robili na spoločných veciach. Mali sme úlohy, projekty, ciele. Bolo úplne jedno, či to bolo na záhrade, doma alebo na počítači – robili sme proste väčšinu vecí spolu. A keď dvaja ľudia niečo budujú, nemajú čas ani chuť sa hádať.
Druhý dôvod, prečo to píšem je, že mám doma už troch chalanov a veľmi by som chcel, aby mali taký vzťah medzi sebou, ako mám ja so svojím bratom.
Nie som fanúšíkom usmerňovania detí slovami, ideálne na to idem rovno príkladom či aktivitou – dám im spoločnú úlohu, nedám im všetko čo potrebujú, nepriamo ich donútim spolupracovať – jeden dostane metličku a druhý lopatku, úloha je jasná, pozametať listy.
Musia sa naučiť komunikovať, počúvať sa a zhodnúť sa na procese. Ale jasné, že sa pohádajú. A jasné, že sa starší príde posťažovať. Ale ako inak sa majú naučiť o povahe toho druhého, ako sa s ňou vyrovnať, ako na tom stavať, keď všetko spravíme za nich a nedáme im ani priestor to skúsiť!?
Čo si z toho zobrať ako prítomný otec?
✔️ Daj im priestor, nerieš a neutekaj hneď ako začuješ krik a nepohodu. Oni to rozchodia a neskôr ako keby našli.
✔️ Namiesto verklíkovania toho istého dookola im daj spoločnú úlohu/aktivitu (alebo nepriateľa – s tým ale opatrne), kde sa budú potrebovať.
Učia sa o sebe, o druhom, o tom, čo funguje a čo nie.
Vzťah so súrodencom nie je daný – buduje sa. A práve vtedy, keď spolu niečo tvoria, niečo riešia, niečo zdolávajú, sa medzi nimi formuje niečo hlbšie než len spoločná detská.
Aj keď to teraz vyzerá ako chaos, hádka a päť minút ticha po búrke – všetko je to súčasť procesu. Učia sa. O sebe, o druhom, o tom, čo funguje a čo nie.
A keď im dáme priestor, nie hotové riešenia, možno raz budú stáť vedľa seba ako my dvaja s bratom – s úsmevom, s rešpektom, so spomienkami, ktoré spája nie perfektné detstvo, ale spoločné momenty. Skús byť pri tom, nie ako rozhodca, ale ako ten, kto im verí.
A medzitým? Zdvihni telefón a zavolaj bratovi, alebo sestre. Nie kvôli detstvu, ale kvôli tomu, čo všetko ešte stále môžete stihnúť.
